Stať sa mamou predčasne narodeného bábätka: Rozhovor s mamou predčasniatka Ditte

Syn Ditte sa narodil Pilou v 22. týždni, teda o 121 dní predčasne, a patrí medzi najmladšie predčasne narodené deti, ktoré v Dánsku prežili. Sadli sme si s Ditte a porozprávali sa o tom, aké je to byť mamou predčasne narodeného dieťaťa, a o tom, aký je život dnes, 2 roky po tej osudovej noci, keď sama porodila svojho syna Piloua na toalete v nemocnici.
 
Tento blogový príspevok je súčasťou BIBS Real Parenting. Tu sa rodičia delia o svoje príbehy, skúsenosti a cestu rodičovstvom. Rodičovstvo ožíva v príbehoch, ktoré zdieľame – či už ide o chvíle šťastia alebo chvíle smútku, všetci sa môžeme navzájom učiť.

Porod Piloua

Pilou sa narodil po období, počas ktorého Ditte absolvovala urgentnú operáciu zápalu slepého čreva. O tri dni neskôr Ditte spontánne porodila Piloua sama na toalete v nemocnici bez dozoru lekárov či sestier.

Bol to chaotický pôrod. Bola som v totálnom šoku a človek sa jednoducho prepne do čisto záchranného režimu. Istým spôsobom sa stanete veľmi primitívnou a na prostredie ani na to, čo hovoríte alebo robíte, vlastne vôbec nereagujete. Keď prišiel personál, Piloua odviedli preč. Takže som ho videla znova až o hodinu. Vtedy už bol v inkubátore so všetkými možnými hadičkami a s respirátorom. Bolo to tak neprirodzené, takmer umelé a naozaj šokujúce.

Narodiť sa už v 22. týždni so sebou prináša veľa etických dilem, pretože len 1 % detí narodených medzi 22. a 23. týždňom sa dožije návratu domov*. A v porovnaní s dieťaťom narodeným v termíne bol Pilou s hmotnosťou 730 gramov veľmi malý. Ditte vysvetľuje:

Verte či nie, ale na svoj vek bol v skutočnosti celkom veľký, a to mu určite dalo výhodu.

Spochybňovať, čo znamená byť matkou

Ditte vysvetľuje, že počiatočný čas v nemocnici bol mimoriadne náročný a zanechal ju trochu citovo otupenú kvôli mnohým ťažkým rozhovorom a náročným rozhodnutiam, s ktorými sa ako rodič musíte vyrovnávať a k ktorým sa musíte postaviť.

Prvých pár dní som sa možno – nevedome – snažila postarať sama o seba pre prípad, že by to neprežil. Zároveň je naozaj ťažké vytvoriť si puto s dieťaťom, ktoré je v inkubátore, kvôli fyzickej vzdialenosti medzi vami a aj preto, že bol taký krehký. To vo mne vyvolávalo veľké obavy, ako byť jeho mamou. Počas toho procesu som sa však tiež naučila, že matkou ste v tej sekunde, keď porodíte, a nezáleží na tom, či si s dieťaťom hneď vytvoríte puto. Už len to, že som sa bála o naše spojenie a puto, znamenalo, že som matka.

Ditte vysvetľuje, že boli s Pilouom hospitalizovaní 5,5 mesiaca, zatiaľ čo sa snažili vytvoriť si život v nemocnici a zároveň sa starať o ich staršiu dcéru doma.

Bolo neuveriteľne ťažké byť odlúčení a nevedieť mojej dcére vysvetliť, čo sa deje. Vtedy mala len dva roky. Rýchlo sme však prišli na riešenie, pretože sme vedeli, že v nemocnici budeme veľmi dlho. Môj priateľ a ja sme si čas rozdelili na 50/50 medzi nemocnicu s Pilouom a pobyt doma s našou dcérou. Pre mňa bolo veľmi dôležité byť aj s dcérou, pretože predovšetkým som bola jej matka.

Vytváranie puta

Bolo mi dovolené podržať Piloua 6 dní po jeho narodení. Vlastne som ani nevedela, že ich môžete držať tak skoro, pretože pre dieťa môže byť život ohrozujúce dostať ho von z inkubátora. Ale personál nemocnice to naozaj uprednostňuje, a to preto, že neviete, ako dlho bude dieťa žiť, ale aj preto, že je to pre dieťa dobré a pomáha vám to vytvoriť emocionálne puto. S mojím prvým dieťaťom som nikdy nemala toľko kontaktu koža na kožu ako s Pilouom, čo je pri danej situácii dosť úžasné.

Zároveň som si ten čas s ním nesmierne vážila. Ak by veci nešli podľa očakávaní, jednoducho som cítila vďačnosť za čas, ktorý sme mali spolu. A možno to znie tvrdo, ale vedeli sme, že existuje šanca, že s nami neodíde domov, takže som si ten čas, ktorý sme mali spolu, naozaj vážila.

Byť dnes mamou dvoch detí

Dnes má Pilou 2 roky a je to aktívny a šťastný malý chlapec. Ditte vysvetľuje:

Samozrejme, bolo to náročné. Mali sme pomoc od mnohých zdravotníckych odborníkov a prvý rok bol naozaj ťažký. Keď ste priamo v tom, zaberá to neuveriteľné množstvo energie a priestoru v hlave. Ale keď sa z toho dostanete na druhú stranu, rýchlo to pôsobí ako menšia časť života. Dnes sa mu darí, plazí sa, stavia sa a komunikuje. Hoci vo viacerých fázach svojho vývoja zaostáva, nijako sa neponáhľame.

Dnes si život naozaj vážime. Cítime sa šťastní. Najlepšie na tom, že som sa stala mamou Piloua, bolo sledovať jeho cestu a vidieť, aký je jedinečný a silný. Ako rodič ste samozrejme vždy hrdí na svoje deti, ale on tomu dodal ešte ďalšiu vrstvu. Niekedy to pri spätnom pohľade na čas v nemocnici pôsobí trochu ako mágia. Je to zázrak a dnes sa mu darí lepšie, než si ktokoľvek dokázal priať alebo predstaviť. Preto sa s veľkou hrdosťou pozerám späť na prvé 2 roky jeho života.

Zmenení ako rodina

Pilouovo predčasné narodenie nezasiahlo len jeho, ale malo trvalý vplyv na celú rodinu. Ditte vysvetľuje:

Narodenie Piloua a skúsenosť po narodení nás ako rodinu ovplyvnili viacerými spôsobmi. Nepozastavujeme sa už nad takými maličkosťami. Nedostatok spánku alebo veľa dní s chorým dieťaťom nás tak veľmi netrápi a neovplyvňuje. Vieme, aké zlé to môže byť.

Ďalší spôsob, akým ma táto skúsenosť ovplyvnila, je, že teraz viem, aké dôležité je počúvať signály tela – pre deti, ale aj pre mňa samu. Ak niektoré z detí ochorie, okamžite sa vrátim k traume s Pilouom a to naozaj zmenilo to, akou som dnes mamou v porovnaní s obdobím pred Pilouom. 

Najlepšia rada od Ditte

Pamätajte, že bude lepšie!

Verím, že Pilouov príbeh môže byť svetlom v temnom období a priniesť nádej ďalším rodičom. Vedeli sme, že výsledok s Pilouom nemusí znamenať, že si ho prinesieme domov. Ale čítanie príbehov iných ľudí, ktorí si svoje dieťa priniesli domov, nám dalo nádej a aj isté zadosťučinenie. Pocit, že nie ste sami. Dúfam teda, že náš príbeh môže byť pre iných rodičov súčasťou toho istého.

Nezáleží na tom, či ste porodili v 22., 28. alebo 34. týždni. Ako rodič ste rovnako zraniteľná. Nechodím a nehovorím si, že Pilouin príbeh je ten najdivokejší a najbláznivejší a že sa s ním nikto iný nemôže stotožniť. Stretli sme toľko ľudí s úplne odlišnými príbehmi, ktoré boli rovnako zdrvujúce ako ten náš, a v príbehoch toho druhého dokážeme ľahko nájsť paralely a rozpoznať podobné veci.

Moja ďalšia rada je požiadať o pomoc! Vytvorili sme spoločný chat pre rodinu a priateľov. Tu sme zdieľali novinky o Pilou a mohli sme napísať, ako nám môžu pomôcť, bez toho, aby nás museli kontaktovať. Bola to fantastická podpora a pomoc, ktorú nám naši príbuzní ponúkli, ale jednoducho sme nestíhali hovoriť so všetkými, prijímať pomoc a koordinovať ju. A nakoniec to dopadlo tak, že sme žiadnu pomoc nedostali. Takže vďaka tomuto nástroju nám mohli pomôcť bez toho, aby sme museli o niečom rozhodovať. Pre nás to znamenalo veľký rozdiel.
 
Ďakujeme Ditte (a Pilou) za zdieľanie ich príbehu!
 
 
 
Zdroje:
Margaret Brazier and David Archard, J Med Ethics. 2007 Mar; 33(3): 125–126 https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2598257/